Symposium teoretiků – 60.-90. léta v českém výtvarném umění, zejména v kresbě
Kresba na Slovensku v rokoch 1975-1992 v pohľade celoslovenských výstav kresby v Považskej galérii umenia v Žiline
Autor: Dana Doricová
Vývoj kresby na Slovensku po roku 1975, kedy ho začali mapovať celoslovenské výstavy kresby v Považskej galérii umenia (vtedy malá názov Považská galéria), bol reakciou na zložitú spoločenskú situáciu v období normalizácie. Nemala iba jednoznačné čiernobiele polarity. Mala podobu širokého spektra zložitých individuálnych tvorivých osudov a ich vzájomného prepletania.
Rovnako mala široké spektrum tém. V ňom sa odrážali nielen spoločenské otázky, ale vstupovali do neho i obyčajné večné ľudské túžby a sny, ktoré existujú v každej dobe.
Takto sme pociťovali situáciu obdobia normalizácie pri príprave a realizácii celoslovenských výstav kresby. Išlo nám o to, aby nebolo úplné vákuum v možnosti stretávať vývoj umenia, jeho myslenia i posolstva v celej šírke. Aby sa vytvoril pre všetkých – tvorcov i verejnosť priestor na oficiálnej pôde. Nielen v úzkych privátnych alebo undergroundových kruhoch. Chceli sme aspoň čiastočne narušiť a odstraniť tu neprirodzenú izoláciu a bariéru, ktorú do prirodzeného života medzi nás všetkých vkladali oficiálni normalizátori.
Prídu ďalší a nebudú sa pýtať
ako Vám bolo…
nebudú ochkať…
že Ste nemohli…
nebudú zohľadňovať,
že sa nesmelo…
Bude to, čo sa spravilo,
iba to, čo prežilo, iba to,
iba To!
Považská galéria umenia vznikla v marci roka 1976. Pracovala som v nej od začiatku ako odborný pracovník. Dva a pol roka, kým neustanovili riaditeľa, som bola poverená aj jej vedením a tak som sa mohla podieľať na formovaní profilu a zamerania inštitúcie. Vznikla ako regionálna galéria. Spolu s radou galérie sme hľadali jej špecifikáciu v kontexte celého Slovenska. Z rôznych návrhov sa nakoniec už v roku 1976 ustanovila disciplína kresby. Bolo to pre jej charakter a vlastnosti, dobovú aktuálnosť. Z osobného hľadiska i blízkosť, ktorú som k nej mala. Zavážila i možnosť zvládnuť pravidelné dvojročné celoslovenské podujatia v rámci takejto novo vznikajúcej malej inštitúcie.
Významným dôvodom bol rovnako fakt, že cez kresbu sa na výstave mohli stretať umelci zo všetkých výtvarných odborov a tým nepriamo umožňovala venovať sa vývoju výtvarného umenia na Slovensku v celej šírke.
Do tej doby nemal žáner kresby na Slovensku pravidelné prehliadky. I sporadické výstavy boli viac-menej výjimkou.
Týmto programom galérie sme chceli podporovať rozvoj kresby a záujem umelcov o systematickú prácu v tejto oblasti. Sprístupňovať ju verejnosti a predstavovať jej osobité hodnoty. Budovať z nej galerijné zbierky.
Dôraz sme kládli aj na vydávanie katalógov s reprodukciou jedného diela každého vystavujúceho autora. To sa nám od začiatku darilo.
Prvú celoslovenskú výstavu kresby (ďalej len CVK) sme začali pripravovať a realizovať v rokoch 1978 a 1979. Uskutočnila sa v mesiaci september 1979. V zámere podujatia sme zdôrazňovali význam, špecifické poslanie a dôležitosť kresby v procese tvorby. Venovali sme sa všetkým jej druhom a technikám v širokom generačnom spektre autorov. Táto taktika a stratégia, pretože otvorene sa všetky ciele nemohli pomenovať, umožnila dosiahnuť pracovny charakter podujatia. Dovolila, že sme mohli pozývať na výstavu všetkých výtvarníkov, ktorí boli členmi Zväzu slovenských výtvarných umelcov (ďalej ZSVU) alebo evidovaní pri Slovenskom fonde výtvarných umení (ďalej SFVU).
Už prvú výstavu oboslalo 168 autorov převažne strednej a mladej generácie viac ako 800 prácami. Bolo to svedectvom záujmu, ale aj nedostatku výstavných príležitostí. Výstavný komitét podujatia v spolupráci s komisárom vybral na výstavu práce od 92 autorov a vystavených bolo 252 kresieb. Kritériom výberu bola kvalita. Medzi autormi boli oficiálne prijímaní i neprijímaní alebo nepohodlní autori. Medzi nimi napríklad Karol Baron a jeho Reminiscencie imanentného času, 1979, Štefan Belohradský a jeho kresba z Variácií na Moebiovu krivku, 1975, Milan Bočkay (cyklus Papiere, 1978), Julián Filo (Dôležité věci, 1979), Vincent Hložník (Kresba, z Apokalypsy, 1978), Jozef Jankovič (Architektura II., 1978), Alojz Klimo (Kompozícia I, 1975), Július Koller (Pohľadnica z Roháčov, 1977), Milan Laluha (Žena s batohom, 1978), Milan Paštéka (Model, 1976), Vladimír Popovič (Kresba II. Jablká a hrušky, 1978), Agnesa Sigetová (Kresba, 1979). Viera Kraicová vystavovala ilustrácie. Spolu s nimi boli autori Zita Barčiaková (Stará hruška, 1978), Ladislav Čarný (Akty, 1978), Emil Fulka (Logika svetla v prírode, 1978), Ján Havrila (Kresba I, 1977), Miroslav Ksandr (Návrat nocou, 1977), Marián Minarovič (Médium, z cyklu Sklad spomienok, 1976), Alojz Petráš (Zlá muzika, 1978), Dušan Pončák (Človek a zviera, 1979), Štefan Prokop (Očakávanie, nedat.), Jozef Sušienka (Imaginárna krajina, 1975), Ernest Zmeták (Bratislava (16.12.76), 1976) a mnohí ďalší.
Tento širší prehľad z vystavujúcich autorov na 1. CVK uvádzam preto, aby poskytol konkrétnejší obraz o realizácii zámerov tohto podujatia, ktoré som v úvode naznačila. Nové vedenie galérie, ktoré nebolo celkom zorientované, pozvalo na výstavu predstaviteľov oficiálnej línie – Ľudovíta Pezlára z ÚV KSS a Jozefa Šturdíka zo ZSVU, ktorí boli náhodou v tom čase v Žiline. Keď sa k tomu pridružilo udanie výtvarníka, ktorému komitét nevybral na výstavu kresbu s témou Slovenského národného povstania, prišla účelová komisia ÚV KSS. Ako komisar som s nimi prešla celú výstavu. A ako to bolo v tej dobe, bolo treba vynachádzavo obhajovať a interpretovať nielen tému, ale aj množstvo čiernej farby v kresbe či kompozičné rozloženie prác autorov na stene. A že samotní ideológovia v období normalizácie to mali nejasné a ich rozhodovanie bolo často aj náhodné, boli medzi autormi, ktorých bolo treba obhajovať, výtvarníci z celého spektra výstavy.
Vedenie galérie od výstavy neustúpilo, ale pred nadriadenými orgánmi sme museli nanovo obhajovať jej koncepciu. Do přípravných orgánov 2. výstavy boli priamo zvrchu dosadení členovia. Tlaky boli rôzne. Chceli hlavne, aby CVK bola výberové podujatie len pre pozvaných autorov z radov členov ZSVU a aby sa udeľovali ceny. Spolu s niektorými členmi organizačného výboru z radov výtvarníkov ale i zo zástupcov priamo nadriadených úradov sa podaril získať kompromis. Nepriamo mohol dopomôcť k návratu k pôvodnej koncepcii.
Nesúťažný charakter výstavy sme prebojovali a udržali. Do štatútu podujatia 2. CVK sa však vložili dve kategórie. Prvou boli pozvaní autori z radov členov ZSVU a druhou samostatne prihláseni autori – členovia ZSVU i výtvarníci evidovaní při SFVU. Diela samostatné přihlášených autorov malá vyberať zvrchu schvaľovaná porota, doplnená členmi, menovanými z najvyšších orgánov.
Kalkulovaný predpoklad sa naplnil. Porota nakoniec vzhľadom na úroveň prác niektorých pozvaných výtvarníkov hodnotila a vyberala práce všetkých autorov. Na druhom podujatí výstavy kresby sa nám podařilo obhájiť aj práce umelcov, kterých účelová komisia na 1. CVK preverovala. Nemohli byť v kategorii pozvaných, ale prihlásili sa samostatne (napr. M. Bočkay, A. Petráš, D. Pončák). Niektorí z týchto autorov sa neprihlásili a tak na 2. CVK nevystavovali (napr. K. Baron, V. Hložník, J. Jankovič).
Otvorenosť výstavy pre všetkých profesionálnych výtvarníkov aj při 2. CVK priviedla ďalších autorov z celej sféry výtvarnej kultury. Po výbere poroty sa vystavili práce 117 autorov. Boli medzi nimi Andrej Barčík (Hlava ženy, 1980), Pavol Tóth (Sediaca, 1981), Jozef Kostka (Chlapec s koníkom, 1981), Julius Jakoby (Ateliér, 1977), Jozef Šturdík (Biele noci, 1981), Gabriel Štrba (Adam, Adam a Eva, 1980), Dušan Kállay (Rembrandtov veterník, 1981), Veronika Rónaiová (Dvojica, 1981), Rudolf Fila (Horizont I, 1980), Marián Mudroch (Kresba III., 1981), Tamara Kolenčíková (Pokus I, 1981), ktorí sa v rôznych podobách venovali figurálnym témam. Konštruktívné tendencie medzi inými zastupovala Tamara Klimová (Prienik I, 1981), konceptuálne myslenie v krajině i v sochárskej tvorbe zasa napríklad Viktor Hulík (Transplantácia, 1981), Juraj Bartusz (Kresba k plastikám, 1979), Peter Roller (Veci I., 1981). Zo socharských štúdií spomeniem práce Rudolfa Uhra (Štúdia mušle, 1973) a Juraja Martha (Studia ku keramickému reliéfu, 1980). Pocitové záznamy krajiny pripomeniem napríklad kresbou Ladislava Bergera (Chvenie, 1981), obraz témy vanitas v kresbě Petra Ondreičku (Zátišie a krajina, 1981).
Vo výstavných kolekciách prvých celoslovenských výstav kresby, ako to naznačil informativně výber už z 1. CVK a doplnený novými účastníkmi na 2. CVK, boli autori všetkých generácií, z rozmanitých oblastí výtvarného umenia a jeho rôznych vývojových smerovaní. Zastupovali názory od klasického prístupu až po nové prúdy, ktoré výrazne vstúpili do vývoja neoficiálnej, ale aj oficiálne prijímanej scény v sedemdesiatych rokoch. Po druhovej stránke tam boli kresby od prvých skíc až po kresby ako samostatné diela autorov.
Koncepcia výstavy a inštalácie 2. CVK musela byť volená diplomaticky. Zamerala sa na definovanie jednotlivých foriem kresby od záznamu, skice, štúdie a návrhy k dielam v iných disciplínách až po voľnú kresbu ako konečný cieľ tvorby. V ich vnútri sa venovala jednotlivým technikám kresby a ich výrazovým vlastnostiam. Prevažovala ceruza, uhoľ, kresby perom a štetcom tušom. Toto členenie sledoval ako východzí základ aj úvodný text katalógu.
Tretia CVK sa uskutočnila od októbra do decembra roku 1983. Vystavovalo na nej 163 autorov 222 prác. Pripravovala sa už v pokojnejšej atmosfére. Výsledky druhej výstavy pritiahli a dodali dôveru ďalším autorom. Celkovo na Slovensku narástol záujem o kresbu. Výtvarníci pracovali s cieľavedomými programami a najma v oblasti voľnej kresby. Často vo forme cyklov. Po formálnej stránke sa voľne otvárali prekračovaniu hraníc jednotlivých technik. Sochári vnášali do kresieb reliéfne vrstvenie, mnohí autori používali pri práci dekoláž, asamblážové a kolážové prístupy, techniku perforáže a frotáže.
Inštalácia tretej výstavy bola koncipovaná na celky figurálnej tvorby s jej vnútorným členením od prípravnej kresby až po konečnú umeleckú výpoveď s rôznymi podobami prístupu k téme a k výtvarnej forme. Práve vo figurálnej tvorbe sa ozvali výrazné spoločenské postoje ako viac či menej zašifrovaná kritika totalitnej a bezmedznej moci a vzdor voči nej. Bolo to v rôznych expresívnych podobách návratu novej figurácie i vlny pop-artu, najmä u sochárov a maliarov. U mladších autorov sa už ozývali aj vplyvy novej expresivity figuratívnej postmodernej malby.
Medzi takýmito prácami boli diela autorov ako Jozef Kostka (Dvojica, 1983), Vincent Hložník (Z cyklu posadlosti, 1982), Andrej Rudavský (Jazdecký motív, 1981), Milan Paštéka (Okno, 1983), Milan Mravec (Nenažraná pažravosť, 1983), Vladimír Popovič (Kresba II, 1983), Stanislav Balko (Kresba III., 1982), Ludovít Hološka (Dychovka, 1983), Jozef Jankovič (Z protivojnového cyklu II., 1982), Juraj Meliš (Kresba l., 1983), Štefan Tóth (Vládca (Babka), 1982, Dušan Pončák (Figura IV, 1982).
K imaginácii, fantastnému a surreálnemu sa v rôznych podobách približovali Štefan Prokop (Kresba č. 11 z cyklu 13 kresieb Natálii, 1982), Miroslav Cipár (Kronika II., 1982), Agnesa Sigetová (Triál II, 1983), Karol Baron (Nosatci III., 1981) Jozef Dorica (Prízrak II., z cyklu Proti vojne a násiliu, 1983).
Objavili sa prvé náznaky nástupu mladej generácie pod vplyvom postmoderny – Vojtech Kolenčík (Hlava a lastúry II.,1983, Juraj Oravec (Zjedol som zmrzlinu, 1983).
Výraznejšie sa predstavila línia analytického prístupu a skúmania výtvarného prejavu a svetla a jeho službe klamu oka. Spolu s formou citácií a prisvojovania metaforicky, aluzívne i persiflážovo vyjadřovala zašifrované pocity doby – Milan Bočkay (Papier XL (Henri Rousseau), 1992), Ladislav Čarný (Tvár, 1983), Klára Bočkayová, (Vydajte mňa mamička II., 1982, Igor Minárik (Pomôcka k meditácii, 1982).
Krajina a zátišie ako druhá oblasť inštalácie ukrývala nové tendencie. Klasicky uchopovaná téma krajiny a zátišia ustupovala. Citlivejšie a esenciálne prežívanie, v ktorom hľadali nadčasové hodnoty života, prinášali maliari i sochári ako napríklad Ferdinand Hložník (Krajina III., 1981), Maria Rudavská (Letné dni II, 1981), Mikuláš Palko (Z lúk I., 1983), v zátiší Blanka Votavová.
Práve v krajine v podobe konceptu a land artu spolu s ekologickými postojmi sa prejavila kritika doby a spoločnosti formou osobných, ako sa dnes používa termín, strategií technikou klamu oka a krkváže Viktor Hulík (Prienik III., 1982 – 83), s vecne ironizujúcim prístupom fixovania – umŕtvovania stôp histórie Juraj Bartusz (Archeológia, 1982 – 83), osobnou společensky kritickou mytológiou s prevzatím znakov hry Július Koller (UFO – Galéria pre komunikáciu medzi Zemou a vesmírom, 1983), obrazovosťou postminimalizmu Peter Roller (Súdržnosť I., 1983) a ďalší.
Určité etablovanie celoslovenských výstav kresby, ale bez spoločenského výslnia, ktoré by zväzovalo, prinieslo ďalšie možnosti rozšírenia ich pôsobenia. Vedenie Galérie mesta Bratislavy ponúklo možnosť vystaviť výber práce z prvých troch podujatí v ich výstavných priestoroch v Mirbachovom paláci na mesiace apríl – máj 1984.
Kolekciu sme zostavili pod názvom Človek a krajina. Výber si uchoval vyššie uvedené princípy a štruktúru CVK. Vystavovalo 103 autorov. Mnohí z nich po dlhej prestávke alebo po prvý raz predstavili svoju tvorbu v Bratislave na oficiálnej galerijnej pôde. Dôležité bolo, že aj širšia bratislavská verejnosť sa mohla priamo stretnúť z ich dielami. Přišlo na ňu 4539 návštevníkov. Stretla sa aj s ohlasom tlače. Recenzia vo Večerníku z 26.4.1984 pod značkou – (keb) uvádzala: že výber „…umožnil usporiadateľovi predstaviť divákovi v niekoľkých výstavných miestnostiach taký všestranný obraz súčasného slovenského výtvarného umenia, ako ho hádám doposiaľ nedokázala ani jedna veľká výstava, hoci ponúkala obrazy, sochy i grafiku.“ Podarilo sa to napriek tomu, že J. Šturdík, ako predstaviteľ ZSVU prišiel počas inštalácie výstavy. Chcel vziať svoju prácu z kolekcie, čo by mohol byť začiatok konca výstavy. Zastavila ho otázka, že či nechce vystavovať vedľa svojich kolegov národných umelcov. Napriek tomu som musela jednotlivo obhajovať vystavené diela. V tom istom roku sme začali uskutečňovať aj našu spoluprácu s Oblastnou galériou umenia v Olomouci. V apríli až juni bola na pôde PG instalovaná výstava Česká kresba 1. polovice 20. storočia, ktorú zo zbierok inštitúcie pripravil PhDr. Pavel Zatloukal.
V poslednom štvťroku 1985 ako sprievodné podujatie 4. CVK sa realizovalo pokračovanie spolupráce výstavou Česká kresba 2. polovice 20. storočia, ktorú tiež pripravoval Pavel Zatloukal. Viacerí autori z českej neoficiálnej scény darovali svoje diela do zbierok olomouckej galérie, aby mohli byť vystavené a výstava poskytla reálnejší pohľad na vývoj v Čechách a na Morave. Kolekcia prispela k narušovaniu umelo stávaných bariér aj medzi našimi dvoma kultúrami. Ako obe zúčastnené strany umelcov i návštevníkov konštatovali, pre každého z nich bolo poznanie vzájomným obohatením a prekvapením.
Disciplína kresby si začala získávať stále väčší a širší záujem umelcov i galerijných inštitúcií. Na mnohých miestach sa uskutočňovali dielčie výstavy kresby, medzi nimi dve významné výstavy Sochár a jeho kresba, ktoré pripravila na pôde SNG Zuzana Bartošová. Kresba bývala dôležitou súčasťou autorských výstav.
Považská galéria umenia začala uskutočňovať svoj ďalší zámer – usporadúvať autorské výstavy významným představiteľom umenia na Slovensku, u ktorých dôležitou súčasťou tvorby bola kresba. Boli to výstavy venované Rudolfovi Uhrovi, Vladimírovi Gažovičovi, Vincentovi Hložníkovi, Miroslavovi Cipárovi, trom sochárom M. Pálkovi, D. Pončákovi a Š. Prokopovi.
Naďalej rástol aj záujem o celoslovenské výstavy kresby. 4. CVK obeslalo 165 umelcov 463 prácami. Z nich porota vybrala 216 prác od 108 autorov. Naznačuje to, že při posudzovaní sprísnila kritériá výberu. Konštatovala zvyšujúcu sa úroveň prác a narastajúci význam kresby v tvorbe autorov.
Prevažovali práce strednej generácie. Vývoj naďalej charakterizoval príklon k voľnej kresbe. Vzhľadom na množstvo a charakter prihlasovaných prác bola v štatúte výstavy urobená zmena. Z možnosti účasti boli vyňaté návrhy k realizáciám.
Katalóg výstavy sa zameral na postihnutie vývojových tendencií, ako sa prejavovali u jednotlivých autorov (každý z nich mal vlastný krátky medailón) i v generačných vrstvách v úvodnom texte.
Narastalo smerovanie k racionálnym tendenciám v širokom spektre neokonceptuálnych prúdov a ich výskumov, projektov, citácií či interpretácií. Rovnako začala narastať expresivita prednesu prác. Pribúdala farba. Narastal formát. Dochádzalo k ešte výraznejšiemu prekračovaniu zaužívaných hraníc kresby kombináciou rôznych technik i novými prístupmi k chápaniu kresby ako takej. Stupal dôraz na bohatosť výtvarných kvalít a hôdnot kresieb.
Autori, z ktorých sme už mnohých menovite spomínali, sa naďalej zúčastňovali výstav prácami v plynulom vnútornom vývoji. Iní prekračovali nové hranice a preto sa k ich tvorbe znovu vrátime. Stále pribúdali nové mená. K nim patril napríklad Bohumil Bača (Stéla I., 1984).
Karol Baron sa vo svojich surrealistických kresbách priklonil k poetickejšej a ironicko-humornej symbolike sveta flóry. Zvýraznil farebnosť pastelu (Zahradníkové dni – Rok, týždeň a deň, 1984). Klára Bočkayová persifláže spočiatku jednoduchých frotáží banality kuchyňských výšiviek výtvarným pretransformovaním obohatila o nový duchovnejší výraz (Oči stále otvorené, 1983). Ladislav Čarný, ktorý pracoval technikou klamu oka, rozvíjal kresby do priestoru, kreslil i na objekty a dával im etické posolstvo (Premodelovanie sochy kresbou (Hermes ako Jánus), 1984). Jozef Dorica sa začal venovať skúmaniu vzťahu Zeme a ľudí (Vesmírný signál z cyklu Zem ľudí, 1984). Rudolf Fila prešiel k makroskúmaniu tela a zásahov do jeho obrazu (Telovka s posunom, 1983). Daniel Fischer vniesol paralelu rozdielu i jednoty počítačovej kresby a stopy kresby farbou prstami ruky (Jednota ľudských stôp I., 1985). Michal Kern spojil na papieri fotografický záznam akcie a kresbu do jednoty fyzického a duchovného bytia (Vymedzovanie priestoru III., 1984). V intimitě a krehkosti prejavu sa vyjadrujú kresbové koncepty Petra Bartoša (Dokument idey a realizácie ochrany stromu pred zásahom, 1985). Naopak, dynamickú realizáciu majú postabstraktné Časovo limitované kresby Juraja Bartusza (Exaltovaná, 1984). Aj konštruktivisti Alojz a Tamara Klimovci vniesli do svojho výrazu nové prvky – deštrukcie (A. Klimo: Kresba III., 1985) a pohybu (T. Klimová: Narastanie, 1985). Juraj Meliš v osobitej expresívnej metafore vytvoril obraz údelu mysliaceho človeka (Idea III., 1983-85). V tvorbě M. Paštéku v tomto období badáme novú črtu – stíšený ponor do vnútra človeka (Torzo I., 1985). U D. Pončáka (Žena a zviera, 1984) a V. Popoviča (Vysoké Tatry, 1984) neľútostnosť pohľadu a grotesku postmoderny. Alžbeta Štefunkova – Szabova je výtvarníčkou, ktorá popri L. Jergušovej – Vydarenej priniesla do kolekcií CVK rodový pohľad (Chronometer, 1995). Uľjana Zmetáková zasa hyperrealizmus s poéziou každodennosti (Črepníky 2.,1985) a Jana Želibská odkrývala prázdnotu ironizujúcim neopopartistickým pohľadom.
Na jar roku 1987 som pripravovala kolekciu československej kresby na 1. medzinárodný salón kresby, ktorý sa mal uskutečniť v r. 1987 v Paríži. Z finančných dôvodov sa nerealizoval, ale slovenská kolekcia získala už v prípravnej fáze dobrú odozvu (M. Cipár, V. Gažovič, J. Jankovič, V. Kolenčík, M. Paštéka, Š. Prokop, A. Sigetová). Medzi prácami boli kresby A. Sigetovej (ABC?, 1985) a M. Paštéku (Muž, alebo Chodec, 1985), ktoré už sledovali všeobecnejšie ľudské problémy doby konca 20. storočia.
5. CVK sa uskutečnila v septembri a novembri 1987. Opäť bola sprevádzaná veľkým záujmom. Prihlásilo sa 237 autorov, z ktorých porota vybrala 141 umelcov. Pribudli k nim vo väčšom počte mladí výtvarníci. Poznamenali výstavu inšpiratívnymi návratmi k avantgardám, hlásili sa k prúdom dobovo označovaným ako transavantgarda, nový expresionizmus, divoká maľba či jednoducho všeobecným pojmom postmoderna. Obdobie už bolo poznamenané na jednej straně prichádzajúcimi zmenami politickej klímy východného bloku, na strane druhej smelosťou a suverenitou nástupu mladých v tomto žičlivejšom čase, ktorí nepoznali začiatky normalizácie a niektorí mali aj možnosť zahraničných študijných pobytov v západných krajinách.
Viac ako 10 rokov sledovania vývoja kresby na Slovensku sa odrazilo v katalógu v retrospektívnom pohľade medailónov vystavujúcich autorov, z ktorým väčšina sa zúčastnila viacerých ročníkov CVK.
Zmenu v tvorbe mladých predstavili práce Jaroslava Košša (Mesto, 1987), Jána Hlavatého (Hlava muža, 1986) a Psí muž, 1986 od Laca Terena.
V kresbách starších generácií sa už výraznejšie prejavil obrat do vnútra človeka a k nadčasovým otázkám bytia. Stratu tela človeka priniesla nezvykle maliarsky dynamická kresba Jozefa Jankoviča (Bez názvu, 1985), skepsu a dekadenciu maliarska kresba !Len si mešce držte!, 1986 Vladimíra Gažoviča, introspekciu Štúdia I., 1987 od Jána Bergera. Intimitu, klasickú čistotu a krehkosť kresby mala práca pod názvom Sama, 1986 od Igora Hudcoviča, ktorá v tom období ešte mnohých zaskočila. K abstraktnému jazyku sa po novom, v hlbšej poetike a imaginatívnosti obrátili Anna Horváthová (Objekt III., 1986) a Miloš Urbásek (Pastel K-86-18, 1986). Dušan Králík naopak tvrdosťou technicistného prístupu pokračoval vo svojom myslení od čias novej figurácie a dal mu aktuálne posolstvo (Stôl pre vtáčí skafander, 1985 – 86). Peter Roller obohatil minimalistické východiská o imagináciu svetla (Prebudenie, 1986). V analýze výtvarných prostriedkov i umenia sa predstavil Rudolf Fila zásahom do reprodukcie prisvojeného historického diela (Prekresba I, 1986), Daniel Fischer zasa skúmaním abstraktného prejavu, jeho prepojením a navrátením do jednoty s prírodou (Kresba v krajine, 1987). Rudolf Sikora vstúpil do výstav v čisto kresebné poňatom prejave, ktorý kombinoval s fotografiou (Energia ruky? III., 1982 – 87) a skúmal existenciu člověka v hlbších a nadčasových súvislostiach bytia.
Hranice kresby smerom k objektu prekročili vo svojich projektech Dezider Tóth (Vyhasínanie I, 1986), Marián Meško (Mäkká kresba, 1986), Karol Pichler (Spomienka III, 1986). K disciplíne kresby ich viaže kreslenie líniou štetcom, šitím na stroji a frotážou, ktoré je obrazovým nositeľom témy.
Smerom k akcii v kresbe a jej rozvinutiu v čase prešiel Ivan Bílý v práci, ktorú vytvoril kombináciou fotografií a kresby (Koniec…? Kdeže, začiatok!, 1986).
6. celoslovenskú výstavu sme otvorili v závere prelomového roku 1989. Uskutočnila sa v čase od 15. decembra 1989 do 28. februára 1990. Bola nielen výstavou v meniacich sa podmienkach doby, ale aj výstavou výrazného nástupu mladej generácie.
Úvodná štúdia katalógu sa vracala k uplynulému obdobiu desiatich rokov celoslovenských výstav kresby. Dotkla sa aj generačnej problematiky v zornom uhle vzťahu nového a podhubia tradície, z kterého nové vyrastá. Připomenula rozdiely možností tvorby v dobe normalizácie a v meniacej sa dobe rokov „perestrojky“.
Suverenitu, smelosť a pocit bezhraničnej neobmedzenosi tvorivého prístupu postmoderných tendencií mladých autorov predstavila výstava prácami Simony Bubánovej (Peep Show, 1988 – 89), Jozefa Šramku (Kresby do spálne I, 1989) a Laca Terena (Cudzinec z cyklu Slovensko, 1989).
Z nového neobmedzeného ponímania hraníc kresby vychádzala práca fotografa Ľubomíra Stacha (Napriek dvom zákazom, 1988). Nové ponímanie diela a procesuálnosti jeho pôsobenia zastupovala meditatívna novokonceptuálna a landartová práca Michala Kerna (Premena obrazu, 1988).
Viera Kraicová (Z mytológie, 1989) naopak patrila k autorom, čo priniesli stíšený hlas kresby. Tvoril druhý pól vývoja, ktorý sa bude ozývať aj v nasledujúcom období. Na 6. CVK boli in memoriam vystavené práce z tvorby výraznej osobnosti, zosnulého Igora Kalného. Jeho kresby komunikovali s aktuálnymi smerovaniami sledovaného obdobia, ale tak ako tvorba M. Kerna sú osobité a majú hľbku ľudského ponoru a pokory.
Kontakty s kolegami v Čechách sme neprerušili. Sledovali sme ich dianie. Národná galéria v Prahe nám už v osemdesiatych rokoch ponúkla možnosť usporiadať výstavu z vybudovaného zbierkového fondu PGU nákupem kresieb z kolekcií CVK na ich pôde.
Myšlienka sa uskutečnila v roku 1992 a 1993 výstavou pod názvom Slovenská kresba 1975 – 1989 zo zbierok PGU v Žiline v Moravskej galérii v Brne a Národnej galérii v Prahe. Predstavila práce 46 autorov. Vo výstavnom katalógu je popri textoch k výstave základný dokumentačný prehľad o šiestich celoslovenských výstavách kresby. Výstavy sa konali v spolupráci s PhDr. Hanou Karkanovou v Brne a PhDr. Janou Brabcovou – Orlíkovou v Prahe.
V tom období, už v novom desaťročí trvania pravidelných prehliadok a v novom období života spoločnosti, sme začali uskutečňovať dlho plánovanu spoluprácu pravidelných výstav českej a slovenskej kresby. Tentoraz už v autorských koncepciách národných účastí. Mala byť východiskom k medzinárodným prehliadkam.
Prvá výstava Česká a slovenská kresba 1989 – 1992 sa otvorila v decembri 1992 v Žiline, pokračovala do Prahy a potom do Bratislavy. Pripravovala som ju v spolupráci s PhDr. Janou Brabcovou – Orlíkovou. Z oddelenia kresby NG v Prahe, ktoré bolo spolusporiadateľom, asistovala PhDr. Radka Schustrová.
Kolekcia potvrdila vývoj, ktorý sme konštatovali už na CVK. Kresba mala veľmi široké rozpätie polôh a na svojich hraniciach už pomaly strácala jej podstatu.
Aj keď slovenskú kolekciu tvorilo iba 34 autorov, predsa zaznamenávala zmeny búrlivých premien společenských a ľudských vzťahov, hodnôt a smerovaní života.
Reakcie v novej, slobodnej atmosfére boli niekedy prepjaté, inokedy zmätené, často avantgardne bojovné, filantropicky nadšené i egoistické, ale i ľudsky múdre.
V oblasti kresby, ktorá je vo väčšine prípadov na začiatku tvorivej myšlienky i seizmografom doby, sme našli ich výraznejšie podoby.
Okrem zmien v smerovaní celej disciplíny to boli aj zmeny v osobných programoch umelcov. Na jednej strane sa kresba ešte viac dotýkala a vstupovala do iných druhov umenia (R. Sikora, J. Koller). Často už len ako línia prechádzala do iných médií – fotografie, inštalácíe, objektov, videa, kde plynula v priestore a čase (Ľ. Stacho, L. Slížová, Karol Pichler). Uplatňovala sa v reprodukovaní privlastnených diel (P. Rónai a iní). Autori vytvárali línie svetlom, šitím, padaním zafarbených objektov, radením drobných predmetov, vyrezávaním, reprodukovaním a podobne.
Na druhej strane sa ale rovnako výrazne prejavil aj návrat k najvlastnejšej forme a podobe kresby – k jej intímnosti, krehkosti i výtvarnej kráse. Umelci v nej nachádzali priestor pre duchovný svet človeka a jeho hlas, ktorému je vzdialený hluk formy a provokujúce gesto (I. Hudcovič, V. Popovič, B. Kubínsky, M. Paštéka, K. Bočkayová i ďalší).
Už v týchto začiatkoch novej doby kresba znovu vnímala a reagovala na jej tep. Julius Koller už vtedy v jeho Gravitačnej kultúrnej situácii, 1992 vycítil budúce problémy. Juraj Meliš medzi prvými hovoril o až bolestivom „Hľadaní identity“, ktorú v teoretickej podobě formuloval Ján Bakoš v knihe Umelec v klietke (SCSU – Slovensko, Bratislava 1999). Simona Bubánová vo svojich sladkých uniformných kresbách hovorila o stieraní rozdielov a splývaní podôb banality s hodnotami, o prekrývaní zámerov ideologie a reklamy, o rafinovanom mätení skutočnosti. Peter Pisár (EFHILT) a Karol Pichler (The Sky) sa dotýkali hermetickosti jazyka a komunikácie v pravidlech, ale bez významu. Vo svete ťaživého ticha naďalej prežívali postavy V. Havrillu. Peter Rónai v inštalácii TOBEY OR NOT TO BE vytvoril zašifrované poselstvo len pre zasvätených.
Výstava Česká a slovenská kresba 1989 – 1992 bola poslednou výstavou z pravidelných výstav kresby na pôde PGU v Žiline. Po viacerých zmenách vedenia začiatkom 90-tych rokov inštitúcia postupne menila zameranie. Nakoniec sa galéria začala jednostranne orientovať na nové médiá, najmä video-umenie. Kresbu vtedajšie vedenie označilo za mŕtvu – neaktuálnu disciplínu.
Celoslovenské výstavy kresby nám všetkým v desiatkach rokov dusivej atmosféry normalizácie napomáhali uchovávať ľudskú dôstojnosť. Podávali nádejné poselstvo. Keď sa Milan Paštéka v katalógu 6. CVK v roku 1989 zamýšľal nad budúcnosťou kresby, napísal: „Presná sa mi zdá myšlienka francúzskeho literárného teoretika Rolanda Barthesa: Invencia a nie provokácia je revolučným aktom.“
Možno je znovu čas na kresbu. Na ten nezastupiteľný vnútorný rozhovor tvorcu so sebou samým, ktorý i nám divákom dáva pocit priamej bezprostrednosti a ťažko niečo predstiera. Na jej stíšený hlas, ktorý kladie otázky, co sprevádzajú život od úsvitu dejín. Možno preto sa tu dnes na bienále kresby a sprievodnom sympóziu v Plzni stretáme.
Na záver chcem povedať niečo osobné – těšila som sa na toto stretnutie s kresbou. Chýba mi.